Bytča

Sobášny palác stojí v areáli známeho renesančného sídla významných osobností našich dejín - troch generácií jednej z vetiev rodu Thurzovcov – Františka, Juraja a Imricha. Stavby kaštieľa a paláca sú jedinečným kultúrnym dedičstvom architektúry na území Slovenska. František Thurzo sa v roku 1563 stal majiteľom hradov a panstiev Lietava, Hričov a Bytča, neskôr Oravy. Na mieste vodného hradu v Bytči dal postaviť moderný rezidenčný kaštieľ na spôsob talianskeho castella. Štvorkrídlový s vnútorným nádvorím, valcovými baštami na nárožiach a vežou nad reprezentačným vstupom. Na jeho stavbu a výzdobu povolal skupinu severotalianskych umelcov a remeselníkov pod vedením milánskeho staviteľa Kiliána Syrotha. Budovalo sa od roku 1571 a v aktivitách pokračoval aj syn Juraj, ktorý sa postupne stal najvýznamnejším mužom Uhorska. Zveľaďovanie majetkov, spoločenských, náboženských a politických, ale aj vzdelania a kultúry, v réžii Juraja Thurzu sa preniesli aj na reprezentačný život rodiny. Prejavil sa, vo vtedy nezvyčajne kultivovaných rodinných vzťahoch, zbieraní umeleckých diel, vytváraní väzieb na ďalšie šľachtické rody. Po vydaji prvej dcéry Zuzany očakával ešte svadby siedmich dcér a syna (Judita, Barbora, Helena, Imrich, Mária, Katarína, Anna, Alžbeta). K tomu dal v roku 1601 postaviť osobitú stavbu – tzv. Sobášny palác. Ten napokon slúžil aj iným podujatiam. Stavbu obdĺžnikovej budovy so vstupnou sieňou na prízemí a veľkou sálou na poschodí tiež realizovali talianski majstri. Tak nástenné maľby v sále vytvorili umelci Antonio a Santi. Krátko po dokončení ho v roku 1605 poškodili hajdúske vojská Bocskaya. K prvej svadbe (Judita 1607) ho do ešte krajšej podoby dokončili majstri Andrea a Antonio Pocabellovci. Posledná svadba sa tu konala v roku 1622 a od roku 1627 slúžil palác novým majiteľom ako sklad, v 19. storočí ho prestavali na byty a jeho devalvácia trvala až donedávna.

Po technologicky nedobrých reštaurovaniach (1956 – 1974) sa mu v materiálovej a reštaurátorskej kvalite prinavrátila jeho autentická krása až v rokoch 2008 – 2009. Zásadnou bola tiež obnova pôvodnej výšky murív pre architektúru a výzdobu podstrešia a pôvodnej výšky a polohy stropu v reprezentačnej sále. Práce viedli reštaurátori Mário Flaugnatti a Vojtech Mýtnik, na vonkajších sgrafitách spolupracoval Miroslav Šurin, reštaurovaniach kamenných článkov Arpád Mézes a Ondrej Csütörtöki. Do paláca vstupujeme veľkolepým portálom tvoreným vyspelými renesančnými architektonickými článkami, v hornej časti vlysom s erbmi Juraja Thurzu a manželky Alžbety Czoborovej, ktoré držia anjeli štítonosiči. Nad bohatou architektúrou je povestná doska s mnoho výpovedným latinským textom, ktorý v preklade znie: Urodzený a vznešený pán Juraj Thurzo z Betlanoviec, župan Oravskej stolice, magister kráľovských pohárnikov v Uhorsku a radca Jeho posvätného cisársko-kráľovského Veličenstva dal tento palác postaviť z otcovskej lásky pre svadobnú slávnosť svojich milých dcér, od Pána Boha mu darovaných – ak ich Pán Boh bude chcieť tak dlho živiť – roku Pána 1601. Nad nápisovou doskou vstupného portálu je použitý dvojhlavý čierny orol s rozprestretými krídlami, heraldický znak z obohateného erbu Thurzovcov, ktorý tu bol umiestnený až neskôr, po roku 1607, kedy sa Juraj Thurzo stal palatínom Uhorska. Zreštaurovať sa podarila aj pôvodná farebnosť. Na fasádach paláca sú jedinečné najmä paspartové rámy okolo veľkých okien, pásy na nárožiach a podstrešná korunná rímsa s konzolkami. Ich plochy sú pokryté rozmanitou renesančnou ornamentikou, dekorom, mytologickými a symbolickými postavami. V metópach korunnej rímsy sa strieda množstvo tém – od okrídlených anjelských hlavičiek, cez reálne aj mýtické zvieratá, groteskné figúry, znamenia zverokruhu, hudobné nástroje a pod. Sú starostlivo reštaurované a odborne doplnené do autentickej úplnosti. Vytvorené sú typickou renesančnou technikou sgrafita (z tal. sgraffiare - škrabať). Je to grafická umelecká technika, pri ktorej dielo vzniká vyškrabávaním do viacvrstvovej hladenej omietky. Odškrabaním vrchnej omietky sa odkrýva spodná vrstva, čím sa vytvára motív. Výsledok je plastický, trvanlivý a presný, lebo sa vytvára aj pomocou pripravených šablón. V období renesancie bola veľmi obľúbená v Taliansku i v strednej Európe. Iná je výmaľba v interiéri veľkej „tanečnej“ sály na poschodí vytvorená technikou secco fresco, pri ktorej sa svetlá a farby nanášajú na suchú, ale navlhčenú podkladovú omietku, ktorej sivá farebnosť sa volá grisaille. Tu zobrazuje iluzívnu architektúru a plastickú výzdobu okolo okien, v ich parapetoch a nadpraží. Dvojice iluzívnych stĺpov s pätkami a dekoratívnymi hlavicami z akantových listov podopierajú iluzívny pás vlysu, v ktorom sa striedajú oválne a okrúhle medailóny, vyplnené maľbami krajiniek a portrétmi. Medzi nimi prevláda typický renesančný tzv. vybíjaný ornament, nepravidelne striedaný s rozvilinovým dekorom. Plochy stien medzi stĺpmi okien neboli pokryté maľbou, lebo pri slávnostných príležitostiach tam viseli gobelíny s farebnými figurálnymi kompozíciami (v klenotnici kaštieľa sa spomína 24 flámskych gobelínov). Tlmene pôsobiace šedé grisaillové maľby neboli teda len zámerom dobrého renesančného vkusu, ale počítali s vyniknutím farebných obrazov gobelínov. Pozoruhodnosťou sály je priestorový výklenok, ktorý v exteriéri oživuje západnú fasádu efektným arkierom. Popri všetkých druhoch umenia znela v tejto sále často aj hudba. Preto je tu na užšej strane typický hudobný balkón. Vychádzajúc z kultúrnej rozhľadenosti a scestovanosti Thurzovcov sa tu nepochybne hrali aj tie najaktuálnejšie piesňové, tanečné i komorné skladby z iných regiónov Európy. 

Peter Kresánek

Autor perokresby: Igor Cvacho

Autor fotiek: Anton Sládek