Sereď
Bastión Seredského kaštieľa
Na koncert v kaštieli prichádzame od mesta, z priestoru Námestia Slobody, cez časť parku pred objektom. Kaštieľ pred-stavuje na tejto západnej strane kulisu rozsiahleho klasicistického sídla. V strohom elegantnom štýle, ktorý bol rozšírený v Európe v období
1800 – 1860 od Francúzska až po krajiny na východ od Poľska. Vtedy k nim patril romantický park, čo najpodobnejší prírodnému porastu, zvaný anglický typ. Aj tu v Seredi v ňom boli popri domácich aj exotické dreviny. Park je pomerne rozsiahly, ale z pôvodného pestova-ného porastu sú len zvyšky. Vyrubovali ich už aj vojská v závere druhej svetovej vojny a skazu po roku 1945 dokončili miestni obyvatelia. Vnútorné priestory aj fasády kaštieľa ešte čakajú na náročnú obnovu. Na fasádach vidno ešte sondy výskumu z roku 1983. Vypovedajú, že steny, niektoré okná a otvory, pod klasicistickou vrstvou, sú ešte renesančné a niektoré úseky murív stredoveké. Klasicistický, slohovo najjednoznačnejší je mohutný rizalit, ktorý z tohto pohľadu vidíme na ľavej strane. Jeho okná majú klasicistické tvaroslovie rámovania, plas-tické šambrány, podokenné a nadokenné rímsy, ktoré sú rovnaké, ako na celom krídle kaštieľa. Na tomto rizalite je však v stredných osiach mohutný portikus s antickými stĺpmi cez dve podlažia. Na prízemí tu bola trojica portálov s nadsvetlíkmi. Boli typickým slávnostným východom do parku.
Ďalej do areálu vstúpime pravouhlým portálom. Je to klasicisticky upravený kamenný, pôvodne renesančný portál, aké sa zachovali na hradoch Červený Kameň, Trenčín, Bytča, Oravský hrad. Odstránili mu vnútorné kamenné ostenie s oblúkovým nadpražím, ako aj predpokladané kamenné dosky v nadstavci, ktoré niesli obvyklé reliéfy s nápisom, prípadne erbmi.
Podjazd krídlom je zaklenutý valenou renesančnou klenbou. Po priechode sa ocitneme na nádvorí kaštieľa. Nádvorie nie je typicky uzatvorené, pretože kaštieľ je dvojkrídlový a otvorený do parku. Vchod do priestoru, kde si vypočujeme koncert, je v zalomení krídiel kaštieľa. Je to úsek, ktorý už prešiel rekonštrukciou. Jeho fasáda je renesančná, portál vchodu s polkruhovým záklenkom má po obvode ostenia typickú renesančnú paspartu s maľovanou diamantovou bosážou. Za menším zaklenutým priestorom zostúpime nižšie do ohromujúceho priestoru. Zaklenutý je ťažkými klenbami, ktoré v priestore dosadajú na tri mohutné piliere. Všetky murivá sú tehlové. Tu si uvedomíme, že nie sme v dobe elegantného klasicizmu. Sme v kazemate pevnostného bastiónu, ktorého architektúra, konštrukcie, sú blízke kazematom hradu Červený Kameň, delovej bašty hradu Trenčín. Napokon, podobne ako spomenuté, aj priestorov Seredskom kaštieli súvisí s Thurzovcami. Dnes, po výskumoch v rokoch 1983 – 1985 už niet nijakých pochýb, že kaštieľ v Seredi po radikálnych prestavbách v 19. storočí je lokalitou i svojím jadrom bájnym hradom Šintava. V období ostatných dvoch storočí sa na to pozabudlo aj preto, že obec Šintava je na druhom (ľavom) brehu Váhu. S mestom Sereď nesúvisela, dokonca patrila do inej župy (Nitrianskej). Hrad Šintava bol vodným hradom na tejto strane Váhu, presnejšie na ostrove a jeho súčasťou boli aj vodné priekopy. Pri niektorej povodni okolo roku 1700 zmenila rieka svoje koryto a žiadne jeho rameno ho už neoddeľovalo od mesta Sereď. Najstarší zachovaný úradný dokument o hrade je z roku 1177. Šintavský hrad spomínala aj tzv. Anonymova kronika (pred rokom 1200) ako hrad, ktorý tu stál už pred príchodom maďarských kmeňov. Časté zmienky sú o dôležitom mýte brodu, resp. mostu cez Váh na významnej európskej obchodnej ceste – jej časti „Via Bohemica“ z Budína do Prahy. Šintavský hrad bol preto celý stredovek predovšetkým kráľovským komitátnym hradom. Jeho najdôležitejšou stavebnou časťou bola tradične obytno-obranná veža. Táto bola postavená z veľkých kamenných kvádrov. Stála ešte roku 1820, kedy ju výtvarne zachytil viedenský maliar Jozef Fischer pre cestopis Baróna Alojza Mednyanského „Malebná cesta dolu Váhom“. V etape prestavby na klasicistický kaštieľ kvádrez jej muriva rozpílili a obložili jeho sokel po celej dĺžke krídiel. V priestore za kaštieľom na jeho niekdajšom nádvorí potvrdil archeologický výskum (1985) areál stredovekého hradu známeho z viacerých dobových opisov. Uprostred tohto gotického vodného hradu na štvorcovom pôdoryse stála spomenutá viacpodlažná obytno-obranná hranolová veža a nad bránami hradieb boli ďalšie dve veže. V areáli bol aj palác, kaplnka sv. Margity a ďalšie stavby. Hrad bol sídlom obrovského kráľovského hradného panstva. V rokoch 1423-1437 sa tu viackrát zdržiaval aj uhorský a český kráľ Žigmund Luxemburský. Od roku 1523, kedy panstvo získal Alexej Thurzo a jeho syn Stanislav, začala sa doba jeho prestavieb a rozšírenia na veľkú protitureckú pevnosť. Okolo stredovekého hradu začali budovať modernejšiu pevnosť. Vystavali dve krídla (sú v jadre dnešného kaštieľa) s mohutným bastiónom v ich juhozápadnom nároží. Bastión má dodnes hrúbku stien 4metre a výskum odkryl za slepými klasicistickými oknami veľké delové strieľne. Zámerom bolo nepochybne vybudovať zvyčajnú štvorkrídlovú budovu pevnosti so štyrmi nárožnými viacpodlažnými bastiónmi. Vývoj obrany a delostrelectva však postupoval a podľa plánov z roku 1667 vybudovali napokon okolo hradu pravidelnú nízku viacpásmovú bastiónovú pevnosť. Tvorili ju sypané terasy bastiónov, valov, kurtína vodných priekop. Ďalší vlastníci – zaťovia Thurzovcov, postupne Andrej Báthory, Ungnad, Julius Salm a potom znovu Thurzo – jeho synovec Stanislav– mali významné štátne a kráľovské funkcie, ale predovšetkým boli najvyššími veliteľmi vojsk. Patrilo tak k ich samozrejmej povinnosti budovať Šintavský hrad do rozsahu významnej pevnosti, ktorú Turci nikdy nedobyli. Roku 1639 dostal hrad a panstvo Mikuláš Esterházy a odvtedy, až do roku 1860 boli vlastníctvom tohto rodu.
Na odrazení útoku Turkov roku 1663 mala však zásluhu tunajšia cisárska posádka. Poslednú úlohu pevnosti zohral Šintavský hrad v rokoch 1703 – 1708. Vtedy tu mal hlavné sídlo hlavný veliteľ Rákoczyho povstaleckých vojsk Mikuláš Berecsényi. Po roku 1748 dal František Esterházy prestavať renesančné časti na barokový kaštieľ. Klasicistický výraz získal Seredský kaštieľ po poslednej prestavbe ukončenej roku 1841, ktorú vykonal Karol Esterházy. Kaštieľ mal potom do roku 1945 rôznych vlastníkov. Neskôr poškodený, vyrabovaný, slúžil už iba v niektorých priestoroch rôznym funkciám. V súčasnosti nadšenci, mesto a múzeum začali postupne s jeho záchranou. Koncert v prízemí bastiónu už patrí k viacerým podujatiam, ktoré potvrdzujú význam obnovy.
Peter Kresánek
Autor perokresby: Igor Cvacho
