Nitra

Najúžasnejšie diela hudobnej kultúry vznikli práve pre sakrálne priestory. A nielen hudobnej. Aj stavebnej a výtvarnej. Tu, v dominantne barokovom priestore nitrianskej katedrály, na klenbách nad nami zdieľajú veľké maľby oslavu Nebies (nad oltárom), potom Nanebovzatie Panny Márie, Apoteózu sv. Emeráma, životy svätých pustovníkov Svorada a Benedikta (nad loďou) a práve na klenbe vzadu, nad organovou emporou, tradične znázorňujú patrónov hudby – kráľa Dávida s harfou a sv. Cecíliu za organom. Niet pochýb, že akustikou, nastavením duše a vedomia je chrámový priestor pre koncerty ideálny.
Tzv. Horný kostol – Katedrála sv. Emeráma so spolupatrocíniom svätých pustovníkov Andreja-Svorada a Benedikta sa nachádza na najvyššom bode hradu. V komplexe spolu s tzv. Dolným kostolom (cez ktorý sme sem vstúpili), vežou, biskupským palácom, strážnicou (v súčasnosti Diecézne múzeum), baštami a bastiónovým opevnením. Tento hrad, už najneskôr v období vlády kniežaťa Pribinu, ale aj neskôr vo vrcholnom stredoveku bol najväčším na území Slovenska. Vstupovalo sa doň bránou tam, kde sme vošli do „Horného mesta“ prejazdom Župného domu. Steny samotného katedrálneho kostola sú tiež dôkazom viacerých etáp vývoja.
Kostol, ktorý stál niekde v areáli kniežacieho dvorca, sa stal katedrálou v roku 880, kedy pápež Ján VIII. ustanovil Wichinga za biskupa „sanctae ecclesiae nitrensis“, prvej diecézy medzi Slovanmi. O viac ako storočie neskôr, za vlády prvého kresťanského Arpádovca Štefana, tu bola kapitula a v roku 1030 v jej bazilike pochovali pustovníkov Andreja-Svorada a Benedikta zo zoborského kláštora. V roku 1083 boli vyhlásení za svätých a tak, keď za kráľa Kolomana I. (po roku 1095) tu opäť vzniklo biskupstvo, stali sa jeho spolupatrónmi.  
O architektúre románskeho katedrálneho kostola sv. Emeráma sa dozvedáme len nepriamo, v kaplnke s pôdorysom v tvare podkovy, ktorú pristavali okolo roku 1230. Jej tvaroslovie patrí k cistercitskému umeniu rakúskeho Podunajska. Dobre opevnený hrad odolal vpádu Mongolov (1241), ale v roku 1317 ho vyplienil Matúš Čák Trenčiansky, ktorý rozmetal a zneuctil aj ostatky svätých Andreja-Svorada a Benedikta. Výstavba po roku 1622 zničila dnes identifikovateľné murivá pôvodnej baziliky, ale zo súvislostí je zrejmé, že novú gotickú katedrálu vybudovali v rokoch 1328 – 1335 medzi románskou bazilikou a severnou obvodovou hradbou. Jej steny (i časti gotických okien pod omietkou) tvoria jej dnešný barokový priestor.   
Po škodách spôsobených vojskom Gabriela Bethlena, nahradili podstatné časti románskeho kostola novou loďou, ktorá je dnešným tzv. Dolným kostolom a mohutnou vežou. Bolo to za čias biskupa Jána Telegdyho v rokoch 1622 – 1642. Osvetlenie do tohto priestoru Dolného kostola prúdi svetlíkmi v klenbových poliach, na ktorých sú maľby premaľované.