Château Belá
Belá
K zážitku z koncertu v sále fresiek (Salón Fresco) patrí aj vedomie, že práve v tomto priestore sa môžeme kochať originálnymi, jedinečnými tu zreštaurovanými nástennými maľbami. Steny členia typické klasicistické maľované pravouhlé rámy. Tvoria ich iluzívno-plastické lišty zo zväzkov prútov a perlovca, v rohoch sú podložené rozety. Opakuje sa tu príklad zo zámku vo Versailles. V rámoch sú motívy krajiniek s postavami, v ktorých dominujú stromy. Ich štýl programovo napodobňuje maľby na vtedy obľúbenom čínskom porceláne. Horným ukončením členenia stien je zaoblený fabión s typickými klasicistickými medailónmi. Takéto maľby tvorili často aj výzdobu mestských interiérov u nás i v celej Európe. V tejto sále bola veľkolepá maľba aj na strope. Nahradila ju nová železobetónová konštrukcia s technickými inštaláciami nevyhnutnými k fungovaniu hotela na vysokej úrovni. Podobne ustúpili pôvodné omietky a stropy aj v ostatných reprezentačných priestoroch. Maľby vo veľkom priestore bálovej sály Orangerie sú prenesenými originálmi z istého historického zámku v Taliansku.
Dedina Belá (historický názov Béla) má príjemnú polohu medzi úrodnými vŕškami severne od Dunaja v blízkosti dnešného Štúrova (Parkáň) a významného Ostrihomu na druhom brehu. V stredoveku, až do takmer poldruha storočného obsadenia Osmanskou ríšou (1543 – 1683) bola miestom majetkov cirkevných i šľachtických. Zmienky sú aj o akomsi hrade. Matej Bel ešte v roku 1735, v diele Notitia hungariae, konštatuje, že v Belej sú ruiny veľkého hradného kaštieľa. Vtedy sa obec stala majetkom Jozefa Tesztyanszkeho, ostrihomského podžupana. Vďaka viacerým majetkom si mohol dovoliť budovať veľký objekt. Jeho súčasťou bola už vtedy stavba kostola.V roku 1770 sa obec Belá a jej kaštieľ dostali do vlastníctva Andreja Töröka, oravského župana. On dal dokončiť stavbu kaštieľa v luiséznom štýle (v štýle francúzskeho baroka éry Ľudovíta XVI.). Projekt tejto fázy vyhotovil Jakab Mayer, známy ostrihomský staviteľ (tam napríklad palác Jána Bottyána, dnes radnica podobného architektonického tvaroslovia).
Kostol vysvätili v roku 1780. Jeho vstupná fasáda s vežou, ako aj interiér, sú ukážkou veľmi kvalitnej neskoro barokovej architektúry a rokokovej výzdoby. Na prvom vojenskom mapovaní z rokov 1764-1787 je pôdorys kaštieľa so štvorkrídlovou uzavretou dispozíciou a mierne predĺženým severovýchodným krídlom popri ceste a za ním veľká záhrada. Tri prevýšené rizality na nárožiach týchto krídiel, prebudované na akési pavilóny, odkazujú možno na predchádzajúci hradný kaštieľ s nárožnými vežami.
Po krátkom období vlastníctva Andreja Töröka kúpil kaštieľ Pavol Szerdahelyi. Po Szerdahelyiho smrti sa jeho manželka barónka Anna (rodená Hunyadiová) vydala v roku 1829 za Antona Baldacciho. Pochádzal z rodiny pochádzajúcej z Korziky. Jeho predkovia prišli do Uhorska po tom, ako boli z ostrova vyhnaní Francúzmi po jednom z tamojších povstaní. Preto sa členovia rodu objavujú najmä v službách Habsburgovcov ako vojaci. Takto Anton Baldacci, dôstojník cisárskej armády, získal s manželkou Annou aj značný majetok vrátane kaštieľa v Belej. Anna zomrela v roku 1847 a Baldacci sa stal jediným vlastníkom panstva. Počas revolúcie v rokoch 1848-1849 bojoval na strane maďarských povstalcov v hodnosti plukovníka. Po revolúcii sa stal poslancom uhorského snemu. V roku 1860 sa znovu oženil, už ako barón Baldácsy, tentokrát s grófkou Adelou Makovszkou.
Baldácsyho éra v Belej je pozoruhodná pre jeho značnú stavebnú aktivitu. Dal prestavať kaštieľ v romantickom štýle neskorého klasicizmu, vytvoriť rozsiahly park, zariadil izby mahagónovým, cédrovým či ebenovým nábytkom a založil zbierku exotických umeleckých predmetov, hlavne z Ďalekého východu. Podľa niektorých aktivít sa traduje, že vo vyššom veku začal preukazovať známky duševnej choroby. Istému „velikášstvu“ zodpovedali aj reprezentačné priestory, ktoré možno vidieť na fotografiách Samu Borovszkého v jednom z vynikajúcich súpisov pamiatok podľa žúp (Magyarország vármegyéi és városai) – Ostrihomská župa, ktorý vyšiel v roku 1908. Na ôsmich fotografiách z kaštieľa v Belej (tu sa nazýva ešte Hrad baróna Baldácsyho) sú pohľady do reprezentačných sál s tapetami s výjavmi antickej gréckej a rímskej histórie. Početný komparz postáv bol v nadživotnej veľkosti. V štýle dramatického neoklasicizmu ich produkovali podľa predlôh známych maliarov akademického klasicizmu napríklad parížske manufaktúry de Dufour, Zuber. V Belej boli napríklad scény drám príbehov Júlia Cesara (napríklad Antoniova reč nad zavraždeným Cesarom), či výjavy osudu Gaia Marciusa – Coriolanus, čo naznačuje, že výber ovplyvnili drámy Williama Shakespeara. Na fotografii z juhu už vidno krídlo so skleníkom, teda Oranžéria už okolo roku 1905 existovala.
Baldácsy zomrel v roku 1878 a pre dlhy sa majiteľom kaštieľa a pozemkov stal jeho osobný bankár Jakob Perlmutter. Už v roku 1892 všetko predal bankárovi Žigmundovi Bródimu. Nakoniec, v roku 1909 sa stal majiteľom kaštieľa barón Adolf Ullman, ďalší významný budapeštiansky bankár a začali sa ďalšie zlaté časy kaštieľa. Ullmanovci ho modernizovali v niektorých detailoch a obohatili zákutia parku. Posledný majiteľ, Adolfov syn Juraj, jeden čas riaditeľ rakúsko-uhorskej národnej banky, musel kaštieľ opustiť koncom roka kvôli vojnových udalostiam 1945.
Po mesiacoch na konci vojny zostal kaštieľ kompletne vyrabovaný a prázdny, o čo sa pričinili nielen vojaci, ale hlavne miestni obyvatelia. Počas komunistickej totality slúžil na najrôznejšie nevhodné účely. A tak po roku 1990 bol v mimoriadne zlom stave, s poškodenými strechami, vybitými oknami a prázdnymi izbami so stenami zatretými vápnom.
Až v roku 2000 sa vnučka posledného predvojnového majiteľa, grófka Ilona von Krockow (rodená von Ullman), podujala kúpiť kaštieľ a park späť do vlastníctva rodiny. Po obnove je v ňom nachádza luxusne vybavený hotel Château Belá s historickou atmosférou a vyberaným historickým zariadením.
Peter Kresánek
Autor perokresby: Igor Cvacho
Autor fotiek: Anton Sládek
