Jelšava
Kaštieľ Coburgovcov
Koncert v priestore kaštieľa v Jelšave je jedným z kultúrnych podujatí zapadajúcim do mozaiky vrátenia tejto jedinečnej stavby do života. Je „čerešničkou“ na prebiehajúcej stavebnej a pamiatkovej obnove mohutného objektu, donedávna s beznádejnou budúcnosťou smerujúcou k zániku. Koncerty, výstavy, expozície, podujatia a unikátne ponuky ubytovania, prebúdzajú už teraz vzťah spoločnosti ku kultúrnemu dedičstvu, tak tragicky chýbajúcemu na dnešnom Slovensku. Podujatia medzi odkrytými stenami, konštrukciami, detailmi architektúry, v priestoroch v procese rekonštrukcie, ale aj dokončenými majú neopakovateľnú atmosféru.
Záchrana kaštieľa v Jelšave patrí k desiatkam takýchto aktivít občanov u nás, ale svojím rozsahom a náročnosťou je nepochybne mimoriadne náročná. Nádej svitla pred troma desiatkami rokov, kedy sa chátrajúci kaštieľ stal majetkom mesta. Od roku 2015 sa tu angažujú nadšenci. Vďaka profesionálnej práci sa kaštieľ dostáva do stavu príkladnej obnovy. So všetkou odbornou, pamiatkárskou a reštaurátorskou kvalitou. Je za tým vedenie mesta a známe združenie Čierne diery, dušou a koordinátorkou projektu je pani Viera Kozárová. Povzbudivé je, že na obnove sa podieľajú najmä miestni robotníci.
Treba vedieť, že nielen kaštieľ, ale celá pamiatková a spoločenská hodnota mesta Jelšava je kritická. Kedysi druhé najdôležitejšie mesto Gemera, baníckeho a železiarskeho „srdca“ Uhorska, svoj ekonomický a výrobný význam strácalo už pred sto rokmi, bezprostredne potom však ešte nie kultúrny. Do devalvácie sa napokon zapísal rok 1956, kedy sa tu vybudoval veľký závod na ťažbu a spracovanie magnezitu, pričom vybavenie čistiacimi zariadeniami prišlo už pre mesto neskoro. Práve kultúra možno prispeje k jeho znovuoživeniu.
Na koncert do kaštieľa sme vstúpili z veľkého námestia. Popri remeselníckych a obchodníckych meštianskych domoch lemuje námestie pozoruhodné zoskupenie monumentálnych stavieb. Radnica z roku
1781 s neskorobarokovými fasádami, vedľa nej klasicistická stavba Reduty z roku 1845, oproti barokové budovy katolíckej fary a sirotinca. Najdominantnejší je klasicistický rímskokatolícky kostol sv. Petra a Pavla apoštolov, ktorý dokončili roku 1838. Na území dnešného Slovenska nemá svojou veľkosťou obdobu. Poniže dominuje mohutná veža evanjelického kostola a pozoruhodné objekty kultúry - napríklad klasicistická budova knižnice z obdobia okolo 1800.
Veľkolepá dvojposchodová neskorobaroková fasáda kaštieľa do námestia má v strede trojosový rizalit s typickým tereziánskym balkónom na konzolách a v hornej časti trojhranný štít, v ktorého tympanóne je reliéf vojenských trofejí s iniciálami Mikuláša Koháryho. Vstupné portály sa nachádzajú v osiach po stranách stredného rizalitu. Pravým vstúpime do prejazdu, kde vľavo vidíme schodisko do poschodia. Na ramenách schodiska i jeho hornej podeste sa zachovalo barokové balustrádové zábradlie. Priestory na poschodí majú zachované zrkadlové i korýtkové klenby. Sú tu dve priestranné sály, ideálne pre organizovanie koncertov, konferencií, výstav. V jednej čakajú na reštaurovanie originálne ornamentálne rokokové nástenné maľby.
Prejazd ďalej ústí do dlhého štvorstranného nádvoria. Krídla nádvoria sú evidentne staršie ako mohutné neskorobarokové čelné krídlo. V strede krídla vpravo sa nachádza prevýšená časť „veža“, ktorej horné poschodie (nad strechami) má spolu s manzardovou strechou vzhľad barokového pavilónu. Jej dolné poschodia upravili ešte v 19. storočí na sýpku, čo sa na fasádach prejavuje malými oknami – i tu je pozoruhodný priestor, ktorý sa ponúka na kultúrne podujatia. Sú tu dokonca stopy po zámere Koháryovcov vybudovať hudobnú sieň s balkónom pre hudobníkov, čo sa však nerealizovalo. Preváži hospodársky účel. Nepriamo to však svedčí o ambíciách venovať sa i hudobnému umeniu.
K trom zadným krídlam priliehajú barokové arkády, ktoré patria ešte renesančnému kaštieľu. Na ich vonkajších nárožiach vystupujú pravouhlé bašty. Na niektorých miestach sa zachovali i strieľne. Aj v týchto krídlach postupuje obdivuhodná rekonštrukcia, vďaka čomu už nájdeme i dobre vybavenú konferenčnú sálu.
Všetko vypovedá o veľmi zložitom vývoji kaštieľa, o stavebníkoch, ich často nedokončených zámeroch, zmenách. Napokon o typickej devastácii po roku 1945 a postupnej deštrukcii.
Stredoveké dejiny mesta Jelšava sú veľmi pestré. Na počiatku bol románsky hrad na návrší (nad dnešným cintorínom), ktorý zanikol ešte v stredoveku a baníci ťažiaci železnú rudu. Zemepánmi tu boli páni Ratót, ktorí podľa názvu mesta začali roku 1327 používať meno Jolsvaiovci (Jelšavskí). Druhý hrad vybudovali okolo roku 1400 na vzdialenejšom kopci. Nateraz nevieme (bez dôkladnej archeológie), čo bolo na mieste kaštieľa. Podľa najnovších archívnych podkladov tu bol možno kráľovský objekt – podobne ako v slobodných banských mestách sídlo komorského grófa, teda zástupcu kráľa. Od roku 1461 sa však slobodné mesto stalo súčasťou muránskeho panstva. A tak neskorší majiteľ panstva Juraj Széchy, gemerský župan a rytier Zlatej ostrohy, tu dal postaviť štvorkrídlový kaštieľ s nárožnými hranolovými baštami (okolo roku 1600). Po búrlivom 17. storočí (povstania, záloh kaštieľa jezuitom), kúpil roku 1694 mesto i kaštieľ gróf Štefan Koháry, hlavný kapitán preddunajských vojsk. On a neskôr jeho syn generál gróf Mikuláš Koháry, hontiansky hlavný župan započal (1750 – 1769), ale nedokončil prestavby, najmä mohutné krídlo do námestia (spomenutý reliéf na tympanóne fasády). Pokračovatelia rodu Koháry prestavbu nikdy nedokončili v plánovanom rozsahu a kaštieľ slúžil hlavne ako sídlo správy majetkov a obydlie koháryovských úradníkov a zamestnancov.
Túto veľkolepú stavbu v Jelšave napokon poznáme ako kaštieľ Coburgovcov. Stalo sa to vôľou posledného mužského člena rodu Františka Koháryho (v roku 1826), aby všetky dedičské práva boli prenesené na jeho dcéru kňažnú Antóniu Koháryovú a jej manžela princa Ferdinanda Sachsen-Coburg-Gotha. Takto rovnako sa princ Ferdinand a rod Coburg stali majiteľom aj známeho kaštieľa vo Svätom Antone pri Banskej Štiavnici (panstvo Sitno, Čabrať).
Kaštieľ v Jelšave podobne ako za Koháryovcov slúžil ako administratívno-hospodársky objekt a sídlo správy coburgovských lesných majetkov. Riaditeľom bol Ľudovít Greiner (*1796, Lichtentanne, † 28. október 1882 Jelšava), popredný lesný hospodár na území dnešného Slovenska. Tejto významnej osobnosti je už teraz v kaštieli venovaná samostatná expozícia.
Po roku 1950 sa využívanie kaštieľa v podstate nezmenilo. Boli tu kancelárie závodu Štátnych lesov, Štátna horárska škola, poľnohospodárske učilište, vzadu byty. Absencia údržby obrovského objektu viedla napokon k stavu, ktorý bol havarijný. Nebyť ľudí, ktorým záleží na historickom kultúrnom dedičstve, by sme mohli len konštatovať, že jedinečná pamiatka už nejestvuje.
Peter Kresánek
Autor perokresby: Igor Cvacho
zdroj fotografií: www.kastieljelsava.sk
