Krásnohorské Podhradie
Andrássyho obrazáreň
Prichádzajúc k objektu obrazárne sa priestor na prvý pohľad javí ako jednopodlažná bloková stavba. Pri pohľade zhora, ale najmä zvnútra, sa však prezradí jej pôdorys gréckeho kríža, teda veľkého centrálneho priestoru s rizalitmi na každej zo štyroch strán. Nižšie hmoty miestností v kútoch kríženia zakrývajú tento starobylý typ pôdorysu. Rizalit na strane oproti vstupu má tvar s polygonálnym ukončením. Od centrálnej siene ho efektne oddeľuje palladiovsky riešený široký portál s dvoma stĺpmi nesúcimi stlačený oblúk s viacerými architektonickými detailmi. Progresívna budova galérie má strednú výstavnú sieň i priestor v polygonálne ukončenom rizalite presvetlené zhora svetlíkom a strechou zo skla. Rovné stropy, ako aj ich úseky popri svetlíkoch členia plastické trámy, kazety s rozetkami, ktoré na steny dosadajú mohutnými fabiónovými rímsami. Tieto architektonizujú konzolky, pokryté pravidelným pásom medailónov s visiacimi listovými festónmi, podložené rímsami so secesno-klasicistickou ornamentikou. Steny sú hladké, určené pre výstavné exponáty.
Pôvodnú secesnú budovu expozície v Krásnohorskom Podhradí dal v rokoch 1908 – 1909 postaviť gróf Dionýz Andrássy (Dénes István György Klement Andrássy) (1835 - 1913), vtedajší majiteľ krásnohorského panstva s cieľom umiestniť sem svoju hodnotnú zbierku výtvarného umenia a knižnicu, čím si splnil jeden zo svojich životných snov. Projekt vyhotovil budapeštiansky architekt Dezső (Dezider) Hültl (1870 – 1945). Je známym umeleckým predstaviteľom maďarskej secesie, tvorca veľkolepých neobarokových a secesných domov na peštianskom nábreží pri vyústení Alžbetinho mosta a takisto aj budovy terajšieho Podunajského múzea v Komárne. Niet pochýb, že zadávateľ – Dionýz Andrássy – prejavil želanie mať budovu galérie podobných vlastností ako pavilón viedenskej secesie od wagnerovského architekta Jozefa Mariu Olbricha, teda stavby, ktorá stála už desať rokov. Len jej moderné, čisté, strohé formy architektúry a zároveň provokujúce výtvarné prvky tu zmenili v prospech tradičnejších, zodpovedajúcich prijateľnejším uhorským formám secesie.
Tak fasády obrazárne sú členené pilastrami so štvoricou secesných kanelúr a akousi hlavicou je motív venca. Pod korunnými rímsami nájdeme pás vlysu s pravidelnou radou rastlinných medailónov. Atiky pri spádoch striech členia kanelúry, na ich nárožiach piliere s vázami a na čelách hlavných rizalitov rastlinné festóny. Portál vchodu s termálnym oknom na vstupnom rizalite členia kombinácie neobarokového tvaroslovia a vsadený je do vhĺbeného oblúku s kvetinovým dekorom – ostenia typickej formy uhorskej secesie. Na severnej bočnej vonkajšej stene sa nachádza farebný majolikový reliéf, znázorňujúci Madonu na tróne obklopenú sv. Františkom z Assisi, sv. Urbanom, sv. Dominikom a sv. Jurajom, ktorý je zámerne podobný známym renesančným terakotovým prácam Robbiovcov. Tento je obsahom i formou podobný najmä reliéfu od Andrea Della Robbia v hrade Castello di Gradara (1494). Reliéf i celá pôvodná expozícia galérie – bolo v nej vystavených 145 výtvarných diel – vypovedala o Dionýzovom vzťahu, znalectve i cestách za umením. Často sprevádzal návštevníkov osobne.
Galériu roku 1944 vyrabovali sovietski vojaci a neskôr im slúžila ako koniareň. Potom bola budova využívaná ako sýpka, klub mládeže a od roku 1977 sa v nej nachádzala národopisná výstava Gemerského múzea. Od roku 1990 slúži pôvodnému poslaniu – obrazárni. Vystavené obrazy predstavujú portrétnu tvorbu 18. a 19. storočia v Uhorsku.
Obrazáreň Dionýza Andrássyho bola v období svojho vzniku unikátom. Išlo o súkromnú galériu významného uhorského šľachtického rodu. Architektúra jej stavby patrí okrem hradu a pohrebného mauzólea k trom jedinečným pamiatkam v Krásnohorskom Podhradí. Hrad Krásna Hôrka ako jeden z mála na území Slovenska, nie je vďaka Jurajovi Andrássymu (otcovi Dionýza) v stave ruiny, ktorý sa ho roku 1857 rozhodol opraviť ako rodové múzeum. Unikátnu stavbu mauzólea v štýle mníchovskej secesie s byzantskými prvkami dal postaviť Dionýz Andrássy roku 1904 ako miesto posledného odpočinku svojej legendárnej manželky Františky.
Andrássyovci patrili k jednému z najstarších a najbohatších aristokratických rodín Uhorska. V tomto regióne treba spomenúť aspoň to, že od konca 17. storočia tu hovoríme o dvoch vetvách. Andrássyovci z Betliara a vetve Monockej z Dlhej Lúky. Štefan z Betliara mal okrem iných potomkov aj synov, mimoriadne významného odborníka a podnikateľa Emanuela (nar. 1821) a Júliusa (nar. 1823), ktorý bol po búrlivých aktivitách napokon významným štátotvorným predsedom vlády Uhorska. Osud Dionýza (syna Juraja z hradu Krásna Hôrka), jeho manželstvo s Františkou Hablawecz, ich nevídané kroky dobročinnosti, napokon ich návrat dedičstva, či umelecké, muzeálne a galerijné aktivity sú známou obsiahlou históriou.
Koncert hudby, zviazanej s obdobím umenia a štýlu života, ktorý Dionýz Andrássy už nedožil, má v nadčasovom objekte obrazárne vynikajúce genius loci.
Autor textu: Peter Kresánek
Autor perokresby: Igor Cvacho
Autor fotiek: Martin Babarík
