Najvýznamnejším stavebníkom bol však Antonov syn Jozef Brunsvick, ktorý si tu vo viacerých etapách dal prebudovať kaštieľ i celý areál do podoby, ktorá „čo do výnimočného vkusu a krásy sa v Uhorsku nenašla“ (citácia architekta z roku 1822). Už roku 1793 objednal plány na prestavbu kaštieľa i výstavbu ďalších objektov u Jána Jozefa Talherra, hlavného architekta Uhorskej kráľovskej stavebnej komory. Vtedy pristavali ku kaštieľu dva krajné rizality a ďalšie stavby, z ktorých sa zachoval dom záhradníka. 
Výnimočná elegancia kaštieľa v Dolnej Krupej sa začala rodiť roku 1813, keď gróf Jozef Brunsvick oslovil mladého architekta talianskeho školenia, Antonia Pia Rigela staršieho, ktorý okrem ideí a projektov viedol práce aj ako staviteľ. Najprv budovali, respektíve prestavovali bočné objekty, samotný kaštieľ potom v rokoch 1820 – 1822. Mimoriadne poučná je pracovná korešpondencia medzi Antonom Piom Riglom a Jozefom Brunsvickom, ktorú publikovala historička umenia Jana Šulcová v časopise Ars 2003. Na kaštieli nadstavali podlažie a jeho dlhé priečelia prekomponovali veľkými elegantnými stĺpovými portikmi v strede. Do tympanonu na záhradnom priečelí dali vyhotoviť reliéf predstavujúci „génia slávnej rodiny Brunsvickovcov“. Vytvoril ho sochár Jozef Klieber, v tom čase riaditeľ viedenskej umeleckej akadémie.       
Mimoriadne vzácnym príkladom krajinárskeho umenia je park. Jeho úpravu a dobudovanie viedol známy záhradný architekt Henric Nebbien, ale osobitými ideami do neho vstupoval aj architekt Rigel. Zámerom bola oáza idealizovanej antickej krajiny so symbolmi i tajomnom mytológie. Vyhĺbili jazerá s umelým ostrovom, navŕšili sedem pahorkov (pripomienka na antický Rím) a na konci parku vybudovali grandiózny umelý kopec, aby bol pekný výhľad na park i okolitú krajinu. Zasadili stovky drevín, medzi ktorými boli vzácne a exotické druhy. Boli tu vodné plochy, mosty, umelý vodopád, altánky, jaskyňa, obelisk, sochy. Park bol náročným dielom s mnohými premyslenými významami, ale zároveň programovo malebný. Podobal sa na krajinky z dobových obrazov.
V areáli, blízko pri kaštieli stáli ďalšie objekty. Priestor pred vstupom vymedzovali arkádové krídla s portikmi a vrátnicami (jedna sa zachovala). Okrem domčeka záhradníka tu bol aj hájnikov dom a veľký objekt skleníka. Formu antického chrámu mala budova múzea s knižnicou (zachovaná fotografia ju považuje za divadlo). Neďaleko stálo napokon povestné divadlo, o ktorom sa dá podľa kresby konštatovať, že malo vstup cez stĺpový portikus. Jeho neveľké hľadisko s javiskom malo oválny tvar a sčasti bolo zapustené do terénu. 
Gróf Jozef Brunsvick sem pozýval na veľkolepé kultúrne podujatia, medzi inými umelcami, aj geniálneho skladateľa Ludwiga van Beethovena. Jeho letné pobyty v rokoch 1800, 1801 a 1806 boli opradené legendami o jeho listoch „Mojej nesmrteľnej milej“ a o vytvorení azda najznámejšej skladby všetkých čias – sonáty cis mol, neskôr pomenovanej „Sonáta mesačného svitu“. Sonátu vydali roku 1802 so skladateľovým venovaním žiačke Giuliette Guiccardiovej, ktorá ako brunsvickovská príbuzná bola aj v Dolnej Krupej. Seriózny výskum obsahujú práce hudobnej historičky Ľuby Ballovej. V archíve rodiny Deymovej na zámku v Litomyšli našla náčrt slávnej sonáty napísaný Beethovenom v Dolnej Krupej, ktorý tak potvrdil ústne legendy. V tomto archíve sa našli aj listy „Nesmrteľnej milej“ adresované grófke Jozefíne Deymovej, rodenej Brunsvickovej. Ešte počas tohto veľkého budovania, roku 1813, sa Brunsvickova dcéra Henrieta vydala za Hermana Choteka. Tak sa do kaštieľa v Krupej dostal rod Chotekovcov, ktorý preslávila posledná grófka Mária Henrieta Choteková ako svetoznáma pestovateľka ruží. 
Areál kaštieľa absolvoval napokon v koncentrovanej podobe dejinné udalosti typické pre naše 20. storočie. Na jednej strane záľuba spomenutej grófky v pestovaní ruží, neskôr aj s nevyhnutným podnikateľským charakterom. Na druhej strane viedenskí Pallaviciniovci, spolumajitelia kaštieľa, ktorí dali roku 1937 zbúrať budovu divadla, aby neplatili dane za nevyužívané stavby. Prvé štyri desaťročia 20. storočia sa grófka venovala aj dobročinnej pomoci deťom a obyvateľom obce. Potom nastal jeden aprílový večer roku 1945, keď sa miestni obyvatelia vrhli na kaštieľ, totálne vyrabovali a zničili jeho zariadenie a umelecké zbierky. Spod ťažko chorej grófky Márie Henriety zobrali i posteľné plachty. Po tomto, pre Slovensko typickom besnení roku 1945 založili koncom 20. storočia v Dolnej Krupej medzinárodný klub pestovateľov ruží a organizujú slávnosti na počesť „ružovej grófky“. 
V prázdnom kaštieli a zvyšku areálu bol potom do roku 1969 ústav pre duševne chorých. Po istom uvoľnení politického napätia koncom šesťdesiatych rokov sa už aj kultúrna verejnosť „Západu“ dozvedela o tejto našej hanbe. Intelektuálnemu vedomiu u nás dopomohol napokon aj jedinečný film „Génius“ režiséra Štefana Uhra (s hudbou Ilju Zelienka a Ludwiga van Beethovena) natočený roku 1969. Hrali v ňom vynikajúci herci a v niektorých surreálnych momentoch sa tam mihli aj pacienti ústavu v kaštieli.  
Potom sa rozhodlo o jeho novej funkcii pre tvorivé a konferenčné zariadenie Domu slovenských skladateľov, ako aj expozíciu hudobného oddelenia Slovenského národného múzea. Okrem centrálnej rokokovej sály bola možná už len účelová obnova miestností a chodieb bez historického ducha a originality. Našťastie pamiatkovo zachránený a obnovený je rokokový domček záhradníka, v ktorom je expozícia o pobytoch Ludwiga van Beethovena.
V ostatných desaťročiach prebieha aj obnova a rekonštrukcia unikátneho parku a povestného rozária, jazierka s tzv. Lujziným ostrovom, dodnes zachovaných niektorých prvkov – obelisk, umelá jaskyňa (grotta) a plastika madony s dieťaťom, umelý kopec. Pravdaže aj (a hlavne) okrasných stromov  a cudzokrajných i domácich drevín. Raritou je obrovský exemplár sekvojovca mamutieho, ktorý bol zasadený okolo roku 1860.
V centre obce stojí rímskokatolícky kostol sv. apoštola Andreja dokončený roku 1811. V interiéri nájdeme kvalitné klasicistické artefakty – oltár, krstiteľnica. Na južnej stene je veľkolepý sarkofág rodiny Brunsvickovcov z roku 1837 od známeho rimavskosobotskéhe sochára Štefana Ferenczyho.
Za kostolom je pozoruhodná stavba mauzólea Chotekovcov z roku 1895. Je to neoslohová stavba s prvkami renesancie a klasicizmu. Postaviť ho dal Rudolf Chotek po smrti manželky Márie. Pochovaný je tu on, dcéra Anna a ďalší potomkovia, ako aj známa Mária Henrieta Choteková. 

 

Peter Kresánek​

Autor perokresby: Igor Cvacho

Zdroj fotografií: https://kastieldolnakrupa.sk/